V staroveku bolo územie Chorvátska osídlené ilýrskymi a keltskými kmeňmi. Od 1. storočia po Kr. ovládala toto územie Rímska ríša. Počas Veľkého sťahovania národov v 6. storočí sem došli Slovania. V ranom stredoveku bolo Chorvátsko pod nadvládou Frankov, koncom 9. storočia vzniklo samostatné chorvátske kniežatstvo. V 10. storočí bolo vytvorené Chorvátske kráľovstvo. V roku 1102 pripadlo vnútrozemie Chorvátska Uhorsku, bola vytvorená personálne únia. V 14. storočí sa Dalmácia okrem Dubrovníka (nezávislá Republika Dubrovník) dostala pod nadvládu Benátok. Od 15. storočia bolo územie sústavne napádané Turkami, ktorý koncom 16. storočia ovládli celý východ krajiny.
V roku 1797 sa Dalmácia stala súčasťou Rakúska, v roku 1808 obsadil Napoleon Republiku Dubrovník, čím ukončil skoro tisícročie trvajúci štát. Po Napoleonovej porážke pripadol Dubrovník Rakúsku. V polovici 19. storočia sa sformovalo chorvátske národné hnutie. Počas revolúcie v rokoch 1848-49 podporovali Chorváti Habsburgovcov.
Prvá a druhá svetová vojna
Po rozpade Rakúsko-Uhorska v roku 1918 sa Chorvátsko (okrem Istrie, Rijeky a Zadaru – tie pripadli Taliansku) 1.12.1918 stalo súčasťou Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov, ktoré sa v roku 1929 premenovalo na Juhosláviu. Počiatočná snaha o zblíženie z Francúzskom a štátmi Malej dohody (Česko-Slovensko, Rumunsko a Juhoslávia) bola v 30. rokoch vystriedané viazaním sa na nacistické Nemecko, Rumunsko a Bulharsko. Po nástupe protifašistickej vlády v roku 1941 vpadli nemecké vojská do Juhoslávie. Chorvátsko vyhlásilo samostatný štát NDH (Nezavisna država Hrvatska), do ktorého patrilo aj územie Bosny. Na čele tohto nacistického Nezávislého štátu Chorvátsko bol Ante Pavelić, ktorý mal titul vodca (poglavnik). Zvyšok územia Juhoslávie okupovali Nemci, Taliani, Bulhari a Maďari. Mladistvý kráľ ušiel do exilu do Londýna. Jeho prívrženci v krajine spolupracovali s okupantmi. Proti nacistom sa rozvinulo partizánske hnutie odporu, vedené komunistami na čele s Josipom Brozom Titom.
Vláda komunistov
Juhoslávia sa pod Titovým vedením sama osamostatnila, vďaka čomu nebola závislá na Sovietskom zväze. Tito zaviedol vlastnú formu socializmus, tzv. titoizmus. Vďaka tomu bola Juhoslávia najbohatší štát východného bloku. Vďaka politike nezávislej na Sovietskom zväze si Tito znepriatelil Stalina. Napriek tomu je obdobie Titovej vlády hodnotené ako obdobie pokoja a mieru, čo je pre túto časť Balkánu veľmi nezvyčajné.
Po druhej svetovej vojne bola zrušená monarchia a 29.11.1945 vznikla Federatívna Ľudová republika Juhoslávia, ktorá sa skladala zo šiestich zväzových republík: Slovinsko, Chorvátsko, Bosna a Hercegovina, Srbsko, Čierna Hora a Macedónsko. Chorvátsko bolo druhov najrozvinutejšou zväzovou republikou (po Slovinsku), preto doplácalo na chudobnejšie republiky (napr. Macedónsko). V roku 1963 sa Tito stal doživotným prezidentom. V skutočnosti to bol on, kto držal Juhosláviu pohromade. Keď v roku 1980 v Ľubľane zomrel, nastala v krajine hlboká hospodárska kríza. Zaviedlo sa tzv. rotujúce prezidentstvo. Zároveň prudko vzrástol nacionalizmus. Začali sa prejavovať rozpory medzi Chorvátmi a chorvátskymi Srbmi.
Vojna v Chorvátsku
V prvých slobodných voľbách po páde komunistického systému v roku 1990 zvíťazila v Chorvátsku strana Chorvátske demokratické spoločenstvo (Hrvatska demokratska zajednica, HDZ) na čele s Franjom Tudjmanom, ktorý sa stal prezidentom. Premiérom sa v máji 1990 stal Stjepan „Stipe“ Mesić. Pôvodným cieľom tejto vlády nebolo úplné osamostatnenie sa, ale len získanie väčšej nezávislosti od Juhoslávie. V júni 1990 bol vyhlásený Suverénny štát Chorvátsko. Naproti tomu prijali chorvátsky Srbi Deklaráciu suverenity a autonómie srbského ľudu. V auguste 1990 rezignoval Stjepan Mesić na post premiéra, aby mohol prijať post prezidenta Juhoslávie v rámci rotujúceho prezidentstva. V lete 1990 sa Srbi z hornatých oblastí vzbúrili a vyhlásili Autonómny okres Srbská Krajina, neskôr premenovaný na Republiku Srbská Krajina. Chorvátska vláda vyslala jednotky, aby situáciu zmiernili, ale tieto jednotky boli porazené Juhoslovanskou ľudovou armádou (JLA). To prinútilo Chorvátsky parlament vyhlásiť úplnú samostatnosť Chorvátska. 19.5.1991 sa konalo referendum, kde sa 94% voličov vyslovilo za osamostatnenie. Chorvátsky parlament vyhlásil 25.6.1991 samostatnú Republiku Chorvátsko.
Mesiac po osamostatnení obsadili srbské jednotky 1/3 územia Chorvátska. V auguste 1991 začali Srbi obliehať hraničné mesto Vukovar, ktoré nakoniec po tuhých bojoch v novembri toho istého roku dobyli. V máji 1992 boli na území bývalej Juhoslávie rozmiestnené jednotky OSN, ktoré mali zabezpečiť mier v oblasti. V roku 1993 sa uskutočnila operácia „Medakove vrece“, ktorá mala odstrániť srbské obyvateľstvo z Republiky Srbská Krajina, ale operácia bola neúspešná a poškodila prestíž krajiny. V roku 1993 začali v Bosne a Hercegoviny bojovať proti sebe Chorváti, Srbi a Bosniaci (moslimovia žijúci v Bosne a Hercegovine). Prezident Tudjman sa osobne zúčastnil mierových rozhovorov medzi Chorvátmi a Bosniaci, výsledkom ktorých bola v roku 1994 Washingtonská dohoda. Dohodou bola vytvorená oblasť Herceg-Bosny, ktorá je predchodcom dnešnej chorvátsko-bosniackej časti Bosny a Hercegoviny a ktorej názov je Federácia Bosny a Hercegoviny.
Na začiatku mája 1995 dobyla chorvátska armáda v operácii Záblesk späť veľkú časť územia v západnom Slavónsku . V auguste uskutočnila armáda operáciu Búrka, v ktorej sa podarilo získať väčšinu územia Republiky Srbská Krajina. Za teror, ktorý chorvátska armáda spáchala na Srboch, boli po operácii obvinený niektorý generáli, medzi nimi aj Ante Gotovina. V novembri 1995 bola Juhosláviou, Chorvátskom a Bosnou a Hercegovinou podpísaná Daytonská mierová zmluva v Daytone v USA, ktorá zabezpečila mier. Po skončení vojny sa začala obnova zničeného Chorvátska. Najviac postihnuté oblasti boli Dalmácia a východná Slavónia, východná Slavónia bola daná do správy.
Avšak obdobie prezidentovania Franja Tudjmana malo aj tienistú stránku. Hoci vyhral prezidentské voľby v roku 1992 a 1997, bol veľmi autoritatívny. Národnostné otázky boli dôležitejšie ako demokracia. Bola obmedzovaná sloboda tlače a Chorvátsko spolupracovalo s Medzinárodným tribunálom pre bývalú Juhosláviu iba veľmi obmedzene.
Od roku 1995 po súčasnosť
V novembri 1996 sa stalo Chorvátsko členom Rady Európy a v januári 1998 bolo Chorvátsku vrátené územie východnej Slavónie, ktoré prešlo po operácii Búrka pod správu OSN v rámci misie UNTAES (United Nations Transitional Administration for Eastern Slavonia, Baranja and Western Sirmium). V decembri 1999 zomrel prezident Tuđman vo veku 77 rokov. Na jeho miesto dočasne nastúpil predseda parlamentu Vlatko Pavletić. V prezidentských voľbách vo februári 2000 vyhral bývalý premiér Stjepan Mesić. Mesić pôvodne začínal v HDZ, neskôr založil strany Hrvatski nezavisni demokrati (HND) a Hrvatska narodna strana – Liberalni Demokrati (HNS).
Parlamentná voľby v tom istom roku vyhrala stredo-ľavá koalícia, ktorá sa skladala z Chorvátskej ľudovej strany (HSS), Liberálnej strany (LS), Chorvátskej národnej strany – Liberálnych demokratov (HNS) a Istrijského demokratického kongresu (IDS). Premiérom sa stal Ivica Račan. Na konci novembra 2000 sa Chorvátsko stalo členom Svetovej obchodnej organizácie (WTO). V roku 2003 sa konali v Chorvátsku predčasné parlamentné voľby. Vyhrala ich reformovaná HDZ na čele s Ivom Sanderom, ktorý sa stal premiérom. Vláda, zložená z HDZ a Demokratického centra (DC) síce nemá v parlamente nadpolovičnú väčšinu, ale opiera sa o podporu Chorvátskej strany dôchodcov (HSU) a Nezávislej demokratickej srbskej strany (SDSS).
V júni 2004 získalo Chorvátsko status kandidátskeho štátu EÚ. Krajine na ceste do EÚ veľmi pomohlo chytenie generála Gotovinu v decembri 2005, avšak táto udalosť vyvolala v krajine zmiešané pocity. V prezidentských voľbách v roku 2005 vyhral Stjepan Mesić, ktorý v druhom kole porazil Jadranku Kosor z HDZ, a stal sa staronovým prezidentom. Od prvého júla sa Chorvátsko stane členom EU.
(zdroj: http://sk.wikipedia.org/wiki/Dejiny_Chorv%C3%A1tska)